V každom okamihu života sa pripravujeme na smrť !
Posledné vyrieknuté slovo alebo myšlienka funguje ako prenášadlo. V každom okamihu tohto života sa dotýkame a vyslovujeme nejaké prenášadlo. Slovo, skutok, myšlienka, pocit, ktoré nás prenášajú do rôznych dimenzií, miest, nálad a následne rozhodnutí.
Milujem čítanie svätých véd. Vždy tam nájdem riešenie na akúkoľvek situáciu, odpoveď na množstvo otázok, všetko jasne povedané s ešte aj s praktickým návodom. Žiadne špekulovanie a tisíce možností, žiadne kolotoč myšlienok, iba jednoduchý návod.
Čo tým chcem povedať.
Po prečítaní veršov v Bhagavad Gíte:
Verš 8.5 a 8.6
A každý, kdo na konci života při opouštění svého těla vzpomíná jen na Mě, dosáhne okamžitě Mého stavu bytí. O tom není pochyb.
Ó synu Kuntī, každý naprosto jistě dosáhne právě toho stavu bytí, na který vzpomíná, když opouští své tělo.
som si položila otázku s malou úvahou:
Ak nepoznáme čas, miesto ani spôsob odchodu duše z tela (hovoríme tomu smrť) a nevieme ani budúce pristátie, nepoznáme „množstvo“ odčinenej alebo nadobudnutej karmy, čo je potom najdôležitejšie pre dušu, aký spôsob života. Tie verše hovoria, že ak v okamihu smrti budeme myseľ upretá na Boha, duša dosiahne jeho prítomnosť a viac sa nenarodí, nezoberie nové hmotné telo.
A každý okamih môže byť posledný ! Môžeme hocikedy opustiť telo a tento svet. Kedykoľvek sa môže niečo stať, v ktoromkoľvek okamihu môže tento život skončiť a ďalší život začať. Ktorákoľvek chvíľa môže byť kritická, náhla, prelomová, nebezpečná a posledná. Spomenie si duša na Boha? Keď v priebehu celého dňa je myseľ zahltená množstvom myšlienok, okolo je množstvo podnetov, zábavy, ponúk a výberov...zvládne to, spomenúť si na Boha? Už nebude záležať na tom, čo sme dosiahli, aké postavenie a bankové konto sme mali, čo sme vlastnili, akí sme boli úspešní, aký postoj a post sme zaujímali, na ničom hmotnom nebude záležať. Jediné na čom záleží je, na koho myslíme v okamihu smrti, ako a koho si voláme na pomoc v kritických chvíľach, aký vzťah máme naviazaný s Bohom, častokrát si plne užívame materiálny, pôžitkový, zmyslový život odkladáme duchovný život na „potom“, na dôchodok...hm, ako vieme, či sa dožijeme dôchodku alebo toho „potom“ ?
Životné situácie neustále preverujú našu bledosť a prítomnosť. Dostávame veľa testov skúmajúcich našu pripravenosť. Oni oťukávajú do akej miery kontrolujeme myseľ, kedy reagujeme na autopilota, koľko nevedomých zlozvykov a reakcií používame.
Nečakané a nebezpečné situácie nás preveria, na koho si spomíname a koho oslovujeme alebo čo hovoríme!
Keď sa potkneme, niečo nám spadne, sme v zložitej situácii, spadneme, havarujeme, stane sa niečo nepríjemné, ochorieme, prídeme o prácu, majetok, partnera, sme účastníkom alebo svedkom konfliktu, … atď. Čo hovoríme, na koho voláme, koho spomíname....častokrát nadávame, používame nevhodné slová, posielame sa kamkoľvek, do rôznych „otvorov“, spomíname na rôznych ľudí, živých alebo tých, čo opustili telo, …. ak by sa v tomto okamihu niečo fatálne udialo a duša by opúšťala telo, kam by išla?
Ak je posledná nadávka (sakra) kam duša pôjde, aké telo dostane?
Ak povieme ľudský, telesný otvor kam duša pôjde, aké dostane telo?
Ak spomenieme mŕtveho človeka (mama, otec, babka, rocková hviezda....) vieme, kde sú? Naša duša pôjde za nimi...a chce to naša duša?
Ak sa správame veľmi sebecky, myslíme iba na seba, konáme iba pre seba, častokrát na úkor iných, bez rešpektu a úcty, nečestne, s posudzovaním a odsudzovaním, keď podvádzame, klameme, ubližujeme, nadávame, bijeme, závidíme...kde sa ocitneme po opustení tela, a aké bude naše nové telo?
Koho oslovíme, v akej sme nálade, tam sa posielame, lebo posledné slovo alebo myšlienka je túžba o budúcom narodení....
Iba kritické chvíle dokážu preveriť naše vedomie.
Keď je počas dňa všetko v poriadku, nie sme bdelí. Celý tento čas sme ponorení v mayi, ilúzii, zábave, práci, v jedle, spánku, únave, v osobnosti, v identite, v minulosti alebo budúcnosti, ale nečakaná, nebezpečná a kritická situácia odhalí úroveň vedomia a bdelosti. To ona nás vracia do prítomného okamihu.
Moja posledná otázka:
Čo „prežije“ moju smrť? Čo si Boh bude „pamätať“
To, čo sme urobili pre Boha a jeho deti, to prežije našu smrť. Oddaná služba, uvedomenie si postavenia duše k Bohu, čistý, úprimný stav vedomia, pokánie, odriekanie, odpúšťanie.
